Pýcha a predsudok
Babke a Dedkovi, ktorí prijali márnotratnú dcéru.
O tom, že po pôrode všetko bude ľahšie, som bola presvedčená. Tešila som sa, že budem rodičom, predstavovala som si, ako budem(e) vychovávať Vernona a mala som pocit, že nebudem potrebovať rady ani pomoc – „však intuícia mi potom pomôže“. Ja malý hlupáčik.
Kamarátky ma obstarávali rôznymi knihami, ktoré som starostlivo uložila na moju policu, hovoriac si, že neskôr si ich prelistujem – však času mám dosť! Ale namiesto toho som ich „používala“ jedine cez víkend, keď som z nich zotrela prach.
Pre seba som si kúpila dve knihy. Jednu encyklopédiu do vrecka (s vysvetleniami čo je čo) a jedného sprievodcu tehotenstvom, ktorý obsahoval všetko, čo som chcela/potrebovala vedieť a hlavne neobsahoval všelijaké sladké frázy (že byť tehotnou je najkrajší stav v živote a že dojčenie je Nirvána pre naše bradavky) alebo tehotenské pojmy (napríklad „slovo“ tehu, ktoré môžeš používať ako sloveso, podstatné meno alebo citoslovce), lebo tieto ma vedeli fakt vyviesť z miery.
Veľa som čítala o tehotenstve, o všelijakých vyšetreniach a (žiaľ) aj o chorobách a stavoch, ktoré s nimi súvisia. Takto som vedela, čo na mňa čaká „tam dole“. Chodila som aj na kurzy, konzultovala som s mojím lekárom, pýtala som sa kamarátok, ako ony prežívali (teda prežili) svoje tehotenstvá a pôrody. Bola som pripravená, vedela som čo mám robiť keď príde môj čas.
Ale o tom, čo bude po pôrode a ako sa mám starať o bábätko, som si neprečítala ani vetu. A dodnes nechápem prečo. Ako som mohla byť taká arogantná, aby som si myslela, že mne to jednoducho pôjde aj bez toho? Úplne som sa spoliehala na pocit, že s týmto problém mať nebudem, zatiaľ čo mi vôbec ani len nenapadlo si pozrieť napríklad to, že koľko spánku potrebuje novorodenec… Alebo že čo je to smolka (keď už sa volám Kaki).
Radšej som sa sústredila na to, akým rodičom (ne)chcem byť. Napríklad, že určite u nás nebude absolútne ticho, keď Vernon bude spať (nuž, odvtedy som sa naučila žiť bez dýchania, len aby som ho nezobudila) alebo že bude spať len vo svojej postieľke (hahaha!).
Ale najviac som sa aj tak mýlila v tom, že my dvaja s Peťkom všetko zvládneme sami, pomoc teda potrebovať nebudeme. Vernon mal dva týždne, keď už sa to vo mne definitívne zlomilo a odcestovali sme k jeho rodičom, aby sme nejako zvládli toto náročné obdobie.
Že čo bolo také ťažké? Tri hlavné veci: že sme boli neskúsení rodičia, že Vernon bol pre nás stále cudzím človekom a že my sami sme stále boli deťmi. Pocítili sme chuť skutočnej zodpovednosti, ktorej horkosť sme si nevedeli vymyť z úst. Času sme mali dosť na prípravu, hlavne ja, ale tento čas sme premárnili na iné veci (príprava len na pôrod) a nakoniec nás realita poriadne prefackala.
Bolo ťažké spracovať aj to, že naše životy odteraz budú o tom, ako si nezabiť Vernona, ako existovať s pár-hodinovým spánkom alebo že udržanie si vzťahu už bude sekundárne, dokonca na neistý čas. A hlavne som rozmýšľala nad tým, ako to všetko potom zvládnem sama – keď už pôjdeme od Babky domov a Peťo sa vráti do práce.
Raz, keď to situácia dovolila, som šla na prechádzku a Babka zatiaľ postrážila Vernona. No namiesto toho, aby som si vyčistila hlavu, tak moje myšlienky len tak behali krížom-krážom cez hlavu – a väčšinou nie tvorivé myšlienky. Ledva som aj chodila, lebo stále som bola unavená z pôrodu, moje prsia ma boleli od dojčenia a len som plakala a plakala. A premýšľala som nad tým, čo by sa stalo, keby som sa nevrátila.
Ale vrátila som sa. Akonáhle som vstúpila do izby, Babka zašepkala, že Vernon už spí. Zobrala som si ho od nej a šli sme do spálne. Jemne som ho položila na posteľ a pozorovala som ho ako spí. Vedela som, že sa musím dať čím skôr do poriadku, aby som sa vedela o toto anjelské stvorenie čo najlepšie postarať.
Ale nakoniec som si priznala, že to sama nedokážem. Teda na začiatku ešte nie. Prvé tri mesiace po pôrode sa nazývajú aj štvrtým trimestrom, ktoré sú naozaj ťažkým obdobím pre prvorodičov. Pričom prvých šesť týždňov z tohto obdobia naozaj vyskúšajú človeka. Samotný pôrod je traumatický (pre telo aj pre dušu), dojčenie vôbec nie je ľahké ani bezbolestné, stravovanie je výzva (nikdy nevieš čo spôsobíš bábätku tým, čo zješ) a krátky a nepravidelný spánok je ako liať olej na oheň. A samozrejme je tu aj ten malý človiečik, ktorý sa bez tvojej pomoci ani len nevyprdká. Takže chvíľu potrvá kým sa naučíš žiť svoj nový život. Klobúk dole pred tým rodičom, ktorý to dokáže sám, bez pomoci.
Keby sa mi otvorili dvere DeLorean („Kaki, musíme ísť naspäť do minulosti!“ – povedal by Christopher Lloyd) tak by som na mojom príbehu nič nemenila. Len by som ukľudnila minulú Kaki, že všetko je tak ako má byť, nech kľudne prijme rady aj pomoc, však to nie je hanba a že raz bude z nej úžasná (hot mess) mamička. A aj to, že musí len chvíľu vydržať, lebo potom 18. mája Vernon jej dovolí spať štyri hodiny v kuse!