A tak Vernon dorazil
Venované Nore, ktorá už netrpezlivo čakala na prvý článok.
Chcela som otehotnieť, ale keď som raz v jednu nedeľu popoludní zbadala výsledok tehotenského testu, zamrzla mi krv v žilách. Tento pocit ma sprevádzal až do piateho mesiaca tehotenstva, kedy som po prvýkrát pocítila, že sa vo mne niečo hýbe. A odvtedy to bolo ešte aj desivé (áno, to môže byť fakt desivé, keď kope v brušku a to je ešte nič v porovnaní s tým, keď má štikútku)!
Napriek tomu, že moje tehotenstvo nebolo problematické – citujúc gynekológa: „Všetko máte v poriadku, lepšie sa to ani nedá urobiť“ –
nenávidela som skoro každý okamih z tohto obdobia. Nepochopte ma zle, nebolo to o tom, že by som Vernona nenávidela, ale skôr to samotné tehotenstvo. A predovšetkým som neznášala, keď som prehľadávala web, aby som zistila, ako sa mám stravovať a neustále som sa divila, čo všetko môže spôsobiť potrat. To bolo napríklad s paradajkovou polievkou, ktorú som veľmi rada jedla v prvom trimestri, až kým som sa nedočítala, že bazalka môže spôsobiť výbuch dieťaťa. No dobre, výbuch určite nie, ale… Viete, ja som totiž jedla ten typ bazalky, ktorá sa prešmykne až k plodu, potom vytiahne nôž a …
Môj druhý dôvod na smútok bol, že sa moje telo veľmi zmenilo. Nie, nemyslím na trio „cici-rici-bruško“, ale napríklad, že sa moja vôňa zmenila, že som sa neustále potila, že som si nemohla sama obuť topánky, alebo že niektoré časti môjho tela (nepoviem ktoré, nech je to zaujímavejšie) boli rozhodne smradľavé. A ja nenávidím smrad. Podľa Peťa som si ten smrad vymyslela, lebo on si nepamätá žiadne nepríjemné pachy.
Takže počas celého tehotenstva som sa sústredila len na to, aby som nič nepokazila a aby som sa sprchovala osemkrát denne. Dokázala som myslieť len na to, že toto obdobie sa čoskoro skončí (pretože žiadna žena nie je tehotná viac ako deväť mesiacov) a potom už tu bude môj Vernon a dobrodružstvo sa môže začať!
Chýbalo mi to, aby som videla svoj význam tehotenstva (okrem jeho výsledku…). Snažila som sa veľa rozprávať s Vernonom kým bol ešte v brušku, ale ani to nebolo pre mňa celkom prirodzené. Pamätám si, ako som raz požiadala gynekológa, aby mi urobil fotku Vernona, pretože som ho chcela vidieť (myslela som, že si s ním takto ľahšie vytvorím vzťah), ale nanešťastie vedel zachytiť len nejaké bábätko s divným nosom („niečo“ v plodovej vode sa vznášalo v popredí, presne popred Vernonov nos a tak vyzeral ako boxer so strednou váhou, ktorý mal nos zlomený v druhom kole zápasu).
Takže keď sa konečne narodil a priniesli mi ho na izbu, tak namiesto toho, aby som sa tešila, stalo sa niečo neočakávané. Nebola to žiadna láska na prvý pohľad (ako sa to zvykne hovoriť), na ktorú som sa počas tehotenstva veľmi spoliehala (to, že hormóny prevezmú riadenie môjho mozgu aby som sa hneď vedela postarať o Vernona). Materinský inštinkt neprichádzal a vlastne som sa cítila tak, že sa musím postarať o seba (popôrodná jazva, hemoroidy…) a nie o to malé stvorenie. Nie, nebolo to sebectvo. Nie, ani popôrodná depresia. Len som nevedela, že po pôrode vo mne bude vládnuť veľká prázdnota a bude mi trvať nejaký čas, kým znova túto dutinu zaplním.
Keď som sledovala Vernona na nemocničnej izbe, dokázala som myslieť len na to, že má všetko čo má mať (štyri končatiny, dvadsať prstov, atď.) A čakala som len na to, kedy ma pustia domov, pretože som si myslela, že doma bude všetko lepšie a rýchlejšie sa vrátim do starých koľají.
Ale bohužiaľ to tak nebolo. Prázdnota zostala a ja som ju mohla naplniť len strachom a bolesťou. Neustále som bola s Vernonom, učili sme sa spolu dojčiť (čiže on sať a ja dojčiť), spoznávali sme sa. Netušila som, čo a ako mám robiť, takže keď Vernon spal, ja som čítala knihy o starostlivosti o dieťa a rôzne články na internete a potrebovala som nepretržitú podporu od kamarátiek.
Ale láska neprichádzala. Veľa som kvôli tomu plakala, obviňovala som sa a hnevala sa na seba, načo som chcela mať dieťa, keď som taká neschopná a zlá (!) matka. Bolo veľmi ťažké vyvážiť (vlastné) očakávania s realitou (o ktorej som nemala ani poňatia).
Potom raz, 24. decembra, keď som uspávala Vernona (teda, snažila som sa ho uspávať – pretože toto som sa tiež dlho učila), niečo sa stalo. Vernon, ten malý nevinný tvor, ktorý sa sotva dokázal pohnúť, zodvihol hlavu (z môjho hrudníka) a pozrel sa mi do očí. Potom sa vo mne niečo pohlo, čo už ale tentokrát nebolo desivé…
… Vtedy Vernon prišiel do môjho života a dobre sa na mňa pozrel. Predstavil sa mi a zložil svoju malú hlavičku na moju chvejúcu sa hruď a zaspal.